Ráčiky z Panónskeho jazera: jediné svojho druhu na svete!

Miocénne morské sedimenty v strednej a východnej Európe sú pozostatkom niekďajšieho Paratetýdneho mora. Išlo o sieť morských paniev, ktoré boli čas od času prepojené s Mediteránom, Atlantikom a Indo-Pacifikom. Toto epikontinentálne more sa tiahlo od Švajčiarska cez celú strednú Európu až po oblasť dnešného Kaspického mora, ktoré je posledným zvyškom niekďajšej slávy Paratetýdy. Paratetýda sa bežne rozdeľuje na Západnú, Centrálnu a Východnú, pričom územie Slovenska zalievala tá Centrálna. Počas neskorého miocénu (asi pred 11 miliónmi rokov) došlo k úplnej izolácii Centrálnej Paratetýdy od ostatných morských paniev. Z mora sa stalo veľké slané jazero, ktoré sa označuje ako Panónske. Počas svojho najväčšieho rozsahu išlo o ohromnú masu vody s dĺžkou 860 km a šírkou 550 km, pričom najhlbšie miesta jazera dosahovali asi polovicu hĺbky Bajkalu. Rozlohou 290 000 km2 by Panónske jazero do vrecka hravo strčilo všetky dnešné jazerá s výnimkou Kaspického mora.

Panónske jazero s vyznačením polohy lokality Gbely podľa Freda Rögla.

Salinita vody sa postupne menila a z brakického jazera sa časom stalo sladkovodné. Rieky ústiace do jazera ho postupne vyplnili sedimentami až jazero asi pred šiestimi miliónmi rokov úplne zaniklo. Dnes nám po ňom ostali až kilometer hrubé vrstvy pieskov a ílov dokumentujúce jeho búrlivú históriu. Tieto sedimenty poskytujú dôkazy o živote v jazere.

Množstvo morských organizmov neprežije v prostredí so zníženou salinitou, takže po uzavretí Centrálnej Paratetýdy a postupnom vysladzovaní novovzniknutého Panónskeho jazera typické morské organizmy vyhynuli. Niektoré sa však dokázali prispôsobiť na nové prostredie a podľa výsledkov nášho najnovšieho výskumu boli medzi nimi aj ráčiky zo skupiny Callianassidae. Tieto kôrovce dnes obývajú predovšetkým prímorské prostredia a sú schopné znášať aj výrazné salinitné výkyvy. Žijú aj v ústiach riek, kde sa salinita kombináciou vplyvu prílivu a odlivu a prísunu sladkej vody z vnútrozemia často dramaticky mení aj počas dňa. Niektoré druhy Lepidophthalmus dokonca migrujú pozdĺž riek hlboko do vnútrozemia. To naznačuje, že tieto prispôsobivé tvory mohli dlhšiu dobu prežívať aj v brakickom Panónskom jazere. Ale bolo to naozaj tak?

Počas miocénu obývalo Paratetýdne more množstvo druhov skupiny Callianassidae. Ba čo viac, svojou druhovou pestrosťou vtedy prekonávali aj dnešný Mediterán. Počas premeny Centrálnej Paratetýdy na Panónske jazero sa teda mohli prispôsobiť na nové podmienky a založiť jazernú dynastiu kalianasidných ráčikov – jedinú svojho druhu na svete. Fosílne zvyšky týchto hrdinov nám stále chýbajú, máme však nepriame ale rovnako dôveryhodné dôkazy, že sa im to predsa len podarilo.

racik

Kalianasidný ráčik Glypturus zo zbierok Naturhistorisches Museum Wien (Foto: Matúš Hyžný).

Neďaleko obce Gbely na slovenskom Záhorí našli moji kolegovia z Geologického ústavu Slovenskej Akadémie Vied výliatky komplexných výhrabov staré 10 miliónov rokov, ktoré sa zachovali v sedimentoch niekďajšieho Panónskeho jazera. Po dôkladnej analýze sme v nedávno publikovanej štúdii dospeli k záveru, že pôvodcami objavených výhrabov boli kalianasidné ráčiky. Tie však dnes v jazerách nenájdeme a nepoznáme ich ani z brakického Kaspického mora. Ich prítomnosť v Panónskom jazere je teda prvý aj keď nepriamy dôkaz ich výskytu v jazernom prostredí.

Ráčiky kladu Callianassidae sú typické svojou neúnavnou hrabavou činnosťou. Žijú v ohromných systémoch tunelov a chodbičiek, ktoré môžu siahať až do hĺbky presahujúcej jeden a pol metra. Prakticky celý život prežijú vnútri svojho kráľovstva, takže ich je možné zhliadnuť iba málokedy. Výhraby objavené v tehelni neďaleko Gbelov predstavujú zložitý systém chodieb s poschodovitou štruktúrou zahŕňajúcou špecifické komôrky a skrutkovité tvary. Sú natoľko unikátne, že umožnili vytýčenie nového typu fosílnych stôp. Meno Egbellichnus jordidegiberti odkazuje na miesto nálezu stôp (Egbell = Gbely), pričom druhový názov pripomína pamiatku nášho nedávno zosnulého kolegu zo Španielska Jordi de Giberta.

  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Matúš Hyžný

Geolog a paleontolog, projektový pracovník v Naturhistorisches Museum ve Vídni a vědecký pracovník na Přírodovědecké fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě. Zabývá se korýši ze skupiny desetinožců (Decapoda).

Napsat komentář