Ordovický anomalokarid filtroval planktón!

Anomalokaridy („čudné raky“) patria medzi najslávnejšie príbuzné článkonožcov, i keď ich vývojové vzťahy boli vyjasnené iba nedávno. Ich prvé fosílie opísal Charles D. Walcott pred vyše storočím z kambrických usadenín Kanady, pričom v pomyselnom holywoodskom trháku o kambrickej explózii by ich režisér nepochybne obsadil do úlohy hlavného záporáka. Vo väčšine prípadov totiž išlo o predátory a niektorí odborníci považujú vyhryzené časti trilobitích pancierov za ich robotu, aj keď nie všetci zdieľajú tento názor. Od prvého vedeckého opisu „čudných rakov“ sa rekonštrukcie týchto tvorov dramaticky menili; téma by stačila na vydanie samostatnej knihy. Posledná dekáda priniesla veľa prehodnotení tejto fascinujúcej skupiny a takisto aj nové objavy.

Nový anomalokarid podľa Marianne Collins/ArtofFact.

Dnes anomalokaridy umiestňujeme na bázu rodokmeňa článkonožcov, často ako ich sesterskú skupinu. Fosílie poznáme predovšetkým z hornín „spodného“ a „stredného“ kambria (asi pred 500 mil.r.). Nález ich blízkeho príbuzného rodu Schinderhannes v devónskych asi 405 mil. r. starých hunsrückých bridliciach v roku 2009 preto mnohých prekvapil a takpovediac pripravil pôdu na prijatie ďalších nálezov z po-kambrických sedimentov. Netrvalo dlho a v roku 2011 bol ohlásený nález nového anomalokarida, tentokrát z ordovických (asi 480 mil. r. starých) usadenín Maroka (súčasť tzv. bioty z Fezouaty). Na podrobný opis tohto tvora sme však museli čakať dlhé štyri roky. Štúdia pod taktovkou Petera Van Roya z Yaleskej univerzity (doprovod tvoria Allison Daley a Derek E. G. Briggs) konečne vyšla v marci tohto roku a priniesla množstvo prekvapení.

Anomalokaridy boli zjavne najväčšími predátormi kambrických morí. Ich maximálna dĺžka sa dlho odhadovala na zhruba 1 meter, čo bolo na vtedajšie pomery ozaj dosť. Fragmentárne nálezy z Číny však poukazovali na existenciu jedincov dosahujúcich 2 metre. Nález ordovického anomalokarida v tomto ohľade prekonal všetky očakávania: išlo o obra dĺžkou presahujúceho dva metre. Navyše nešlo o žiadneho predátora! U viacerých primárne karnivorných skupín došlo k evolúcii obrích foriem živiacich sa planktónom (tzv. „gentle giants“) . Príklady poznáme u žralokov (žralok veľrybí Rhincodon typus), rýb (klad Pachycormidae) či cicavcov (kosticové veľryby). Na základe izolovaných končatín zo spodného kambria Grónska bola predpokladaná prítomnosť „miernych obrov“ (aj keď skromnejších rozmerov) aj v kambrických moriach v podobe anomalokaridov druhu Tamisiocaris borealis. Ordovické anomalokaridy v tomto trende pokračovali a svojou dĺžkou to dotiahli na tretiu priečku vo svete článkonožcov a príbuzenstva hneď za devónske pterygotidné eurypteridy (dĺžka 2,5 m) a karbónske artropleuridné mnohonôžky (dĺžka do 2,6 m). Znamená to, že počas ordoviku existovali v moriach vysoko rozvinuté planktonické ekosystémy.

Aegirocassis v porovnaní s človekom podľa Joschuy Knüppeho.

Ordovický anomalokarid nesie príznačné meno Aegirocassis, ktoré je odvodené od obra Aegira z nórskej mytológie a od gréckeho slova pre prilbu. Aegirocassis benmoulae totiž mal ohromný hlavový štít pozostávajúci z troch častí, pričom tá centrálna bola rovnako dlhá ako zvyšok tela. Vyššie uvedená štúdia je založená na niekoľkých desiatkach exemplárov vrátane jedného takmer kompletného.

Fosílie z Fezouaty vykazujú zachovanie aj mäkkých častí tela, čo umožňuje rekonštruovať tieto dávne tvory často v ohromujúcich detailoch. Aegirocassis je navyše vo viacerých prípadoch zachovaný trojrozmerne, pričom všetky ostatné anomalokaridy z kambrických lokalít predstavujú fosílie stlačené do dvoch rozmerov. Telo anomalokaridov bolo článkované, pričom každý segment niesol postranné laloky. Na extrémne stlačených fosíliách však počet lalokov nie je ľahké určiť. Priestorové zachovanie ordovickej potvory dokladuje prítomnosť dvoch párov lalokov na každom segmente. Autori štúdie preto ešte raz prezreli aj kambrické fosílie a dorzálne a ventrálne laloky tak objavili minimálne aj u druhu Peytoia nathorsti.

Anomalokaridy sa po trilobitoch stali takpovediac ikonickými bezstavovcami staršieho paleozoika. Po objave filtrátorov v ich radoch sa teraz zdajú byť ešte zaujímavejšie!

  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Matúš Hyžný

Geolog a paleontolog, projektový pracovník v Naturhistorisches Museum ve Vídni a vědecký pracovník na Přírodovědecké fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě. Zabývá se korýši ze skupiny desetinožců (Decapoda).

Napsat komentář